Bol to obyčajný októbrový pondelok. Aspoň to som si o ňom myslel keď som ako každý pondelok ráno cestoval preplneným autobusom do práce. Mnohí z vás to poznajú, plno známych tvárí cestujúcich v tom istom spoji v takom istom čase a predsa navzájom neznámi. Driemavé pohľady hľadiace ako keby ponad vaše plecia niekde do diaľky. Študenti s ruksakmi a slúchadlami v ušiach, knísajúci sa v rytme hudby a autobusu. Predo mnou sediaca kráska v minisukni s nádhernými nohami v punčoškách, ukončenými lodičkami na vysokom podpätku, smerujúcu niekde do práce.
Ticho som pregĺgal, sledoval tú krásu a rozmýšľal ako to vyzerá asi tam kde sa tieto nohy stretávajú a popritom preklínal všetkých, ktorí majú v práci takúto kolegyňu. A v tejto idilke ma prerušilo nástojčivé zvonenie môjho mobilu. Vyhrabal som mobil niekde so spodku ruksaku, trapne sa usmial na oprotisediacu a zachrípnutým ranným hlasom som sa ozval. Na druhej strane kto iný ako šéf. No čakal som aj príjemnejší hovor, ale čo sa dá robiť. Šéfa si nevyberiete. Každopádne jeho správa znela jasne. Je chorý. V prvom momente som sa potešil, ale iba do vtedy až mi neoznámil, že na dnes má napozývaných uchádzačov na miesto asistentky a že najlepší kto by ho mohol zastúpiť som ja. Dodnes neviem čo ho k tomu viedlo.
Nebol som ani jeho zástupca a ani jeho oblubenec a preto ma to prekvapilo. Zamrmlal som niečo v štýle, že sa môže spoľahnúť a z duchu som si poriadne zanadával. Ako keby to vedel. Meškám s projektom už vyše týždňa a zajtra je posledný možný termín na odovzdanie a teraz toto celý deň zabijem výberovým konaním. No, ale vo všetkom hľadaj pozitíva aspoň budeš v jeho pracovni a každý ti dá pokoj. Len som v tej chvíli ľutoval, že som sa ho neopýtal ako by mala tá jeho nová asistentka vyzerať. Po príchode som rýchlo zasadol do pohodlného koženého kresla. Poslal info kolegyni na personálne, že môže posielať uchádzačov a že od starého bude dnes kľud. Uvaril si kávu a netrpezlivo čakal na kandidátky. Prvý uchádzač ma dorazil. Ani som netušil že na pozíciu asistentky sa hlásia aj chlapi. Najprv som myslel že sa šéfovi pomstín no napokon som to prehodnotil. Predsa len hľadať si prácu v tomto období nie je bohviečo. Hodiny ubiehali a mne sa ženy v kancelárií striedali jedna za druhou. Niekoté mladé krásne, niektoré staršie ešte krajšie a niektoré no povedzme "zachovalé".
[block:ad=89]
Ani som si neuvedomil ako ten čas letí a vonku pomaly začalo zapadať slnko. Predsa len v tomto čase to už nie je nič nezvyčajné, aj keď vonku ešte zúrilo celkom pekné babie leto. Práve som vyprevadil jednu z kandidátiek keď my myšlienky pretrhol firemný telefón. Na druhom konci kolegyňa z personálneho ktorá mi oznámila, že posledná uchádzačka bude meškať asi pol hodinu a či som ochotný ju počkať a ona vraj uteká domov a pre dcéru do družiny. Celkom som súhlasil aspoň porobím niečo ešte na mojom projekte, ktorý celý deň stál.
Neviem koľko prešlo času ale zrazu ma vyrušil zvonček na recepcií, ktorý vďaka otvoreným dverám bolo počuť až ku mne a tak som sa pobral privítať poslednú uchádzačku. Za skledenými dverami stála krásna mladá kočka s ešte krajšími nohami. Keď som otvoril dvere, ani neviem prečo, asi zo zvyku som najprv prebleskol pohľadom na tie úžasné nohy. Zdali sa mi nejaké povedomé. Keď som zodvihol zrak zbadal som, že je to tá kočka z ranného autobusu. Ani neviem ako to zo mňa vykĺzlo, zabreptal som: "Á to ste vy?" Skúmavo sa na mňa pozrela a povedala: "My sa poznáme?" No jasné, pomyslel som si, takého týpka ako ja si určite nepamätáš. A tak som len sucho poznamenal: "Myslel som posledná uchádzačka". Áno povedala trochu previnilo. Nemohla som skôr z práce, prepáčte.
[block:ad=90]
Kývol som hlavou že rozumiem a pozval ju do kancelárie. Cestou po prázdnej chodbe som pozorne počúval klepot jej podpätkov po vydláždenej chodbe a čím dlhšie sme išli tým vieac má tá zvláštna melódia rozpaľovala. Prišli sme do kanclu a posadili sme sa. Ja do pohodlného kresla a ona oproti za stôl tak ako všetci uchádzači pred ňou. Rozhovor sa niesol v podobnom duchu ako tie pred nim. Však to poznáte, doterajšie skúsenosti, prečo chcete zmeniť miesto a tak bla bla bla. Keď v tom som zaregistroval čosi, čo som nečakal. Ako keby sa mi o nohu niečo obtrelo. Spozornel som. Kráska sa ku mne jemne naklonila a povedala. "Už som si spomenula, ty si ten chalan ráno z autobusu. Čo??" Nechápal som, ako si môže zapamätať niekoho ako ja. "Uhmmm", vyšlo zo mňa. "Všimla som si, že sa ti páčili moje nohy." No toto?, zbledol som - ako si toto mohla všimnúť, však celý čas čosi čítala. Nevedel som ako na toto reagovať. Nikto ma na to nepripravil a tak som zo zeba vysúkal iba ďaľšie "Ufff". "Vieš", povedala a pritom mi išla nohou stále vyššie a vyššie. "Túto prácu by som veľmi chcela.". "Rozumiem vykoktal som" a pred očami sa mi zahmlelo, lebo som zacítil, ako sa jej bosá nôžka odetá v tenkých pančuškách šúcha cez môjho kamoša, ktorý už začínal nástojčivo trhať zips na gatiach. "Nie je to úplne v mojich silách" vypadlo zo mňa." "Verím, že urobíš maximum", dodala a porozopla si blúzku z pod ktorej vykukla čipkovaná podrsenka. Ten tlak v gatiach sa nedal vydržať a tak som si povolil zips, čo môj kamarát využil a vydral sa aj s boxerkami von.
Okamžite na ňom bola aj jej nôžka a vytrvalo ho trela ako keby bola zima a potreboval by zahriať. Zastonal som a oddialil tak vyvrcholenie, ktoré sa nástojčivo hlásilo. Našu krásku to však neodradilo a šikovne aj použitím druhej nohy mi stiahla boxerky a môj vták povstal ako morový stĺp. Ani neviem koľko času ubehlo a koľko krát mi jej zamatové chodidlá prešli hore a dolu a zrazu to prišlo. Výbuch, erupcia aká sa len tak nevidí a ja som sa zaboril zo stonaním do kresla. Keď som sa ako tak prebral, na stole ležali jej punčošky poznačené mojou lávou a lístoček so slovami: "Je len na tebe či si to zopakujeme".
Výsledok vám asi nemusím hovoriť. Šéfovi som napísal správu do mailu a vyzdvihol kvality poslednej uchádzačky. Už teraz sa teším na prvého v mesiaci kedy k nám nastupuje nová asistentka a vždy keď pozriem na tento dátum v kalendári niečo mi tak zvláštne zarachotí v gatiach.
Slohová korekce administrací.
