Oblečenie si chodím kupovať do jedného butiku v meste. Majiteľka a predavačka v jednej osobe je nádherná asi 35- 36 ročná jemne ryšavá žena s postavou modelky. Proste výstavný kus. Má krásne tvarované nohy a lýtka sú neskutočne krásne. Vždy pekne upravené a nalakované nechtíky na rozkošných prštekoch a chutnučké udržiavané chodidielka.
A je to jasné. Som zaťažený na ženské nožičky a zadočky. A je aj zrejmé prečo chodím nakupovať práve tam. Som slobodný, zabezpečený a nie celkom škaredý štyridsiatnik. Vždy so mnou laškuje a prvý krát keď som tam vošiel a zbadal ju, tak ma nenapadol lepší pozdrav ako "ručičky, nožičky bozkávam" a s úľakom som čakal ako na to zareaguje. Usmiala sa a odvetila že nič necíti. Chvíľu mi trvalo kým mi došlo čo vraví. A hneď som zakontroval, že to sa dá ľahko napraviť, ale že je tu veľa ľudí. V obchodíku vtedy boli ešte traja zákazníci. Odvetila, že nie je všetkých dní koniec a že nemá stále plný obchod. Snažil som sa nevyzerať prekvapene a povedal som, že asi tam budem musieť chodiť častejšie a možno sa na mňa nakoniec usmeje šťastie. S nádherným smiechom mi odvetila, že to musím skúšať. Tým sa to skončilo a pustil som sa do nakupovania. Po celej ceste domov som tuho rozmýšľal čo to malo znamenať a tesne pred domom, keď som vylúčil kdejaké teórie, mi ostali v hlave len dve myšlienky.
S tými myšlienkami som napokon dorazil do svojho domu a pravdu poviem bol som veľmi zmätený. Buď som sa jej ozaj páčil, čo som čiastočne zavrhol, alebo takýmto spôsobom si láka zákazníkov. Čas ukáže. Začal som ten butik navštevovať pravidelne a zakaždým sme sa porozprávali o všeličom, ako starí dobrí priatelia, samozrejme až po mojom už samozrejmom pozdrave "ručičky, nožičky bozkávam" a Milkinom zvláštnom úsmeve a odzdravení, že "necítim". Áno volá sa Milka, čo som sa dozvedel pri našich debatách a samozrejme aj z papiera na dverách obchodíku. Dozvedel som sa, že je slobodná, nezadaná, že si rada pozrie dobrý film a že veľmi rada leňoší, ale aj že sa rada prejde a sem tam chodí na túry po okolitých vrchoch.
[block:ad=89]
Chodím do jej butiku už asi rok a moje nákupy sú dlhšie a dlhšie. Cítim sa s ňou veľmi dobre a samozrejme neviem sa vynadívať na tie skvosty na ktorých stojí celé dni. Určite ma aj Milka rada vidí, lebo keď idem k nej do butiku a nazriem nenápadne cez výklad tak vidím že je smutnejšia a keď vojdem normálne sa jej rozsvietia očká. Každý večer zaspávam a každé ráno vstávam s myšlienkou na Milku a jej nádherné nožičky. Ako sa o nich starám, bozkávam, masírujem ich.
Po roku som sa konečne odhodlal a pozval som ju s malou dušičkou na obed. Na moje prekvapenie povedala, že veľmi rada a hneď aj zamkla butik a šli sme. Mala na sebe sukničku po kolená a na nôžkach dreváky. Proste nádhera, a ja som mal čo robiť aby som na ne nečumel v kuse. na obede sme sa zdržali skoro dve hodiny a boli to najkrajšie strávené hodiny za posledných dvadsať rokov.
[block:ad=90]
Musel som náhle odcestovať z rodinných dôvodov na týždeň a keď som sa vrátil, tak som hneď utekal do butiku za "mojou" princeznou. Zatvárala o šiestej večer a už bolo trištvrte, tak som sa bál či ju zastihnem. Na moje prekvapenie, boli výklady oblepené zvnútra papierom, ale svietilo sa tak som nesmelo zaklopal. Po chvíľke sa zámok odomkol a dvere otvorili.
Stála v nich bohyňa. Aspoň to tak vyzeralo, lebo som stál v tme a za ňou sa svietilo.
Bez slova sa odstúpila a pozvala ma rukou dnu. Zamkla za mnou dvere a ja som ju konečne normálne videl. Na tvári mala úprimný úsmev a zdalo sa mi že sa jej zaleskli slzy v očiach. Prešla okolo mňa a zavolala ma do svojej kancelárie. Tam si sadla do kresla a mne ponúkla druhé. Teraz vyzerala šťastne a unavene zároveň.
Deluxe.
